„A ty už prečo akože nepíšeš blog?“
„Už si fest dlho nič nenapísala.“
„Akože prečo už nebloguješ? Si tehotná?“
Namiesto pozdravu a podania teplej dlane ma svet obdarúva takýmito otázkami, na ktoré zvyčajne odpoviem – mám ťažké obdobie. A bodka. No lebo čo svetu poviete? Lenivá som zapnúť si počítač? Nechcela som sa o tom baviť, lebo to nebolo o lenivosti. Nechcela som sa o tom rozprávať s nikým a nechcela som o tom hovoriť ani sama so sebou. Lebo to je tak. Keď píšete, musíte byť sami so sebou, s vlastnou hlavou, so všetkými tými zlými mužmi (hlasy v mojej hlave, ktoré o mne hovoria zlé veci), so všetkými tými vecami, ktoré vás zaháňajú do kúta, z ktorého niet úniku. Keď píšete, musíte obsahu svojej hlavy a duše nechať voľný priebeh.
Ako keď matky chodia na ihrisko s malými deťmi. Jedné ich nechajú pobehovať bosé na pieskovisku, nechajú ich jednoducho jesť piesok s psími výkalmi a potom sú tu tie druhé matky, ktoré to urobia tiež, lebo veď tie prvé to urobili a decko mi ričí, že aj ono chce jesť ten piesok. A tá druhá matka vždy huláka na dieťa vety ako – Nejedz ten piesok! Nestrkaj si palec do nosa! Pomaly utekaj! Otrep si kolená od piesku!, zatiaľ čo prvá matka jej hovorí – Jana, to sa opere. Veď sa pozri na ne, aké sú šťastné! A potom prídu domov, deti dajú do poriadku, druhá matka si zoberie Xanax, zapije ho vínom, pozerá na modrýponík.sk, čo sa stane, keď decko chodí bosé po zemi a čaká na zajtrajšok, kedy nechá svoje dieťa opäť uletieť a ona sa bude snažiť prežiť. A to som bola ja a vlastne asi aj som.
Tá druhá matka, ktorá vždy kričí na svoje emócie a pocity a myšlienky – Nebehajte! Sadnite si! „Zagajdajte“ si tie košele do nohavíc! Nešpáraj si v nose! Prestaňte mi odvrávať! Pozrite sa na svoju sestru Ľavúhemysféru aká je poslušná, berte si z nej príklad! A tak to bolo a bol to dlhý čas, ale chvála dačomučojenanebi, som si povedala (predstavte si taký ten nevydarený vychodňarsky prízvuk, ktorý ma občas opantá) – Sima, ta ty už keď nezačneš so sebou niečo robiť, zabiješ sa!
Preto, ak sa niekedy pýtate ľudí, prečo nerobia to alebo ono, možno sú len matkami v lodičkách, naháňajú svoje deti po ihrisku a popri tom do skúmavky odoberajú vzorky piesku. Možno kontrolujú všetko, čo sa len dá a ovládajú svoje pocity natoľko, až nevedia či im nejaké ostali. Deti sa od panovačných matiek odvracajú a túžia po slobode ako aj moje pocity, hoc boli slušne oblečené, nemali žiaden priestor.
Teraz sedím na lavičke pri pieskovisku, sem tam mrknem, ako sa moje pocity zabávajú, sem tam sa zamyslím, ako zmyjem to blato z ich kombinéz, ale je to ich voľnosť. A tak je to dobré.