Polovicu života som prežil v Československu. Od mala som čítal slovenský časopis, čo si kupoval môj dedo, v knižnici som si požičiaval slovenské knihy, v Československej televízii bola slovenčina často - nie len slovenské inscenácie, ale slovenskí komentátori vo správach i športu. Vlastne som bol slovenčine vystavený každý deň a na Slovensku aj vyštudoval vysokú školu..
Prečo to spomínam? Včera som bol v Lidli a videl som tam akéhosi tatka s malým dieťaťom - možno trojročným. A hovorili spolu česko-nemecky, pričom tatko preskakoval z nemčiny do češtiny kľudne aj v jednej vete: Komm hier, kuck, chceš kroasán?
Pýtal som sa doma manželky - psycholožky, či to nie je pre dieťa zle, takéto miešanie jazykov. Tak vraj ak má dieťa rôznojazyčných rodičov, tak má každý hovoriť svojím jazykom a nemiešať. Dieťa sa dobre naučí oba jazyky, ale musí mu byť jasné, ktorý je ktorý - takto hovorí otec, takto hovorí mama.
Vlastne, dcéra môjho suseda si zobrala Mexičana. Spolu na seba hovoria anglicky, na deti hovorí otec španielsky a matka česky. Aj tak sa dá.
Ale späť k slovenčine. V poslednom čase som zistil, že aj keď nemám žiadny problém s pasívnym príjmom slovenského jazyka (čítanie, počúvanie), tak hovor mi už neide tak dobre, ako kedysi. Tak som sa rozhodol, že si urobím dva dny v týždni "slovenské obdobie". (A už som dnes mierne šokoval svojich kolegov v robote, keď som začal hovoriť po slovensky.) Českého prízvuku sa už asi nezbavím, ostatne aj ja rozoznám Slováka po prvej vete, aj takého, čo žije v Česku desať rokov. Ale keď sa chcem zdokonaliť, ináč ako tréningom to nepôjde.
Slovákov, ktorí toto čítajú, prosím o toleranciu a opravu chýb, robím čo viem a dúfam, že sa budem len zlepšovať :)
A uvidí sa, ako dlho mi to vydrží.
Test pre českých kolegov: viete, čo je peračník, čečina alebo obedár?
