I wrote this post in two languages. In Slovak and English language.
It's the first day of spring and my colleague and I went on a trip to the nearby Slovak Paradise National Park. Our goal is to cross the Monastery Gorge to the Monastery and, in addition, to see the frozen waterfalls.
We take a vacation at work. I took my daughter to kindergarten and we can go hiking. This hike is not one of the most challenging, on the contrary. However, at this time it is necessary to pack the necessary equipment in your backpack, especially tourist cats. We have 12 kilometers with an elevation gain of 480 meters.
This is my first tour this year and I am very much looking forward to it. From Spišská Nová Ves from where we set off it is to Letanovce to jump. And so in a few minutes we lock the car in the parking lot and after the red tourist we go to the Letanovský mill. It's a short walk through a meadow and a little through the woods.
This is where the real hike begins. We see the first icefall at the Letanovský mill. The frozen water is on one of the cliffs that ends in the Hornád River.
We will walk a few hundred meters along this river. The river is crossed by several bridges that connect both banks. It is clear that winter is already in decline, but we are looking for some remains at every step.
At the crossing of Prielom Hornádu there are sections where it is necessary to go up ladders or such iron stairs.
I mentioned that I was going on a hike with a colleague. The company makes us his dog, who had to survive the Hornád breakthrough in a backpack.
We cross the bridge on which I feel like in an action movie. The bridge is long and swings gently. Before my eyes I have pictures of it suddenly starting to fall apart in vain. On one side, it relaxes and falls down into the abyss. I grab the end of the bridge at the last moment and I climb up with all my might ...
Fortunately, nothing like that happened and I don't even think about it and I'm on the other side. Here is the mouth of the Monastery Gorge.
We have ice under our feet. We enthusiastically put on tourist cats and enter the gorge.
The crackling ice beneath our feet breaks the silence that reigns here. We haven't met anyone since the beginning of our tour. We are not complaining, quite the contrary. In the summer months, there would be a crowd of tourists. Now it's just the two of us, silence and a dog.
It doesn't take long and we come to the first waterfall in this gorge. Although we must admit that it is not so much a waterfall at the moment.
But let's stay with the word waterfall. This waterfall is named after the author of the tourist guide from 1921. In this guide, the Slovak Paradise is also mentioned and the waterfall is called Strakov waterfall.
Pose for the camera and we're up.
The weather is good today. It is beautiful sunny and there is neither heat nor cold in the gorge. I would say that we have ideal conditions for this time of year.
We continue against the flow of the frozen stream. We gain altitude meters and mentally regenerate the body. Soon we come to the most beautiful waterfall in the gorge.
The frozen Rainbow Waterfall is truly impressive. When I come closer to it, I literally see how the individual layers of water packed on top of each other.
The gorge begins to narrow. In front of each ladder, it looks like when we climb it we are at the top, but the gorge doesn't want to say goodbye to us yet. And neither do we.
A friend's dog holds on bravely and his joy is intertwined with one joy. Only on the ladders does a friend take him in his arms.
The narrowest part is located in these places. We are located in the Cascades of Gustav Nedobrý. Here, too, it looks like we're upstairs.
However, Machový waterfall still awaits us. I remember going here in the summer. There were barely a few drops of water flowing in this waterfall, and now. I can't get my eyes on it.
I also take photos of the waterfall from my profile, let me have it enlarged from all sides.
Only between us. Now it's invisible, but the Moss Waterfall is really overgrown with mosses.
I'm telling you. I have to take a picture of him from every side. This time with a mushroom that grew on the trunk of an old tree.
We leave the gorge and find ourselves in the meadow where the Carthusian monks once lived. It was they who built the monastery in this wonderful and inaccessible place. To this day, only the ruins of the monastery have been preserved. However, volunteers come here every summer and reconstruct the monastery using ancient construction techniques. I am often in the Slovak Paradise and I must say that the Monastery literally grows stone by stone thanks to them.
The Carthusian monastery was not the first building to be built on this site. The first settlement here dates back to the 11th century BC.
In the 12th and 13th centuries, they surrounded the settlement, which was built here by walls. The Spišský Sasi, who settled in Spiš, expanded it.
The monastery and the fortifications on it were extremely important during the invasion of the Tatars in the 13th century. People from a wide area have found refuge in this place. At that time, the people built a wooden church out of gratitude.
The very origin of the Carthusian monastery dates back to the beginning of the 14th century, after the departure of the Tatars.
In 1543, the monastery was looted by the robber knight Matej Bašo from Murán Castle. The monastery was subsequently abandoned and dismantled for strategic reasons.
The monastery is in front of us and the High Tatras stand out behind it. The monks knew where to build the monastery. Not everyone has such a beautiful view.
We have such a view on the way back to the parking lot. Don't tell anyone, but at the moment we have turned off the hiking trail and taken the Carthusian road down the centuries. The locals still use it and go to the Monastery rather than on a hiking trail.
As I walk along the narrow path, I can only imagine what it must have looked like once when monks used to come here. It was their only connection to the rest of the world.
Every trip has a beginning and an end. We're at the end of today. I don't know what to add at the end. I'm just guessing it was great.
Thank you.
Po Slovensky 🙂
Je prvý jarný deň a ja som sa s kolegom vybral na výlet do neďalekého Národného parku Slovenský raj. Naším cieľom je prejsť Kláštornou roklinou na Kláštorisko a popri tom si pozrieť zamrznuté vodopády.
V práci si berieme dovolenku a ráno, hneď ako som odniesol dcérku do škôlky vyrážame. Táto túra nepatrí medzi tie náročné, skôr naopak. Avšak v tomto čase je nutné si do batohu pribaliť potrebné vybavenie, hlavne turistické mačky. Čaká nás 12 kilometrov s prevýšením 480 metrov.
Je to v tomto roku moja prvá túra a veľmi sa na ňu teším. Zo Spišskej Novej Vsi odkiaľ vyrážame to je do Letanovce na skok. A tak o niekoľko minút už zamikáme auto na parkovisku a po červenej turistickej značne ideme na Letanovský mlyn. Je to krátka prechádzka po lúke a trochu po lese.
Tu sa začína prava túra. Na Letanovskom mlyne vidíme prvý ľadopád. Zmrznutá voda je na jednom z útesov ktoré končia v rieke Hornád.
Popri tejto rieke pôjdeme ďalej niekoľko stoviek metrov. Rieku pretína niekoľko mostov, ktoré spájajú oba brehy. Je vidno, že zima je už na ústupe avšak nejaké pozostatky badáme na každom kroku.
Na prechode Prielom Hornádu sa nachádzajú úseky kde je nutné prejsť po rebríkoch poprípade po takýchto železných schodoch.
Spomínal som, že na túru idem s kolegom. Spoločnosť nám robí jeho psík, ktorý prielom Hornádu musel prečkať v batohu.
Prechádzame most na ktorom sa cítim ako v akčnom filme. Most je dlhý a jemne sa hojdá. Pred očami mám obrázky ako sa odrazu začne pod nohami rozpadať na márne kúsky. Z jednej strany sa uvoľní a spadne dolu do priepasti. Ja sa v poslednej chvíli chytím konca mosta a zo všetkých síl sa šplham hore...
Našťastie sa nič také nestalo a ani sa nenazdám a som na druhom brehu. Tu je ústie Kláštornej rokliny.
Pod nohami máme ľad. S nadšením si obúvame turistické mačky a vstupujeme do rokliny.
Praskanie ľadu pod našimi nohami prerušuje to ticho, ktoré tu vládne. Od začiatku našej túry sme zatiaľ nikoho nestretli. Nesťažujeme sa, práve naopak. V letných mesiacoch by tu bol zástup turistov. Teraz sme tu len my dvaja, ticho a pes.
Netrvá dlho a prichádzame k prvému vodopádu v tejto rokline. Aj keď musíme priznať, že to momentálne nie je ani tak vodopád ako ľadopád.
Ostaňme však pri slove vodopád. Tento vodopád je pomenovaný podľa autora turistického sprievodcu z roku 1921. V tomto sprievodcovi sa spomína aj Slovenský raj a vodopád sa volá Strakov vodopád.
Póza pre fotoaparát a sme hore.
Počasie nám dnes praje. Je krásne slnečno a v rokline nie je ani teplo, ani zima. Povedal by som že máme ideálne podmienky pre toto ročné obdobie.
Proti prúdu zamrznutého potôčika pokračujeme ďalej. Naberáme výškové metre a psychicky regenerujeme telo. Onedlho prichádzame k podľa mňa najkrajšiemu vodopádu v rokline.
Zamrznutý Dúhový vodopád je skutočne impozantný. Keď k nemu prídem bližšie doslova vidím ako sa jednotlivé vrstvy vody na seba nabaľovali.
Roklina sa začína zužovať. Pred každým rebríkom to vyzerá tak, že keď ho zdoláme tak sme na vrchu, no roklina sa s nami ešte nechce rozlúčiť. A ani my s ňou.
Kamarátov psík sa drží statočne a svojimi malými nôzkami prepletá jedna radosť. Iba na rebríkoch si ho kamarát berie na ruky.
Najužšia časť sa nachádza práve v týchto miestach. Nachádzame sa v Kaskádach Gustáva Nedobrého. Aj tu to vyzerá že sme už hore.
To nás však ešte čaká Machový vodopád. Pamätám si, keď som tadiaľto šiel v lete. V tomto vodopáde tieklo ledva zopár kvapiek vody a aha teraz. Neviem si oči vynadívať.
Vodopád si fotím aj z profilu, nech ho mám zväčšený zo všetkých strán.
Iba medzi nami. Teraz to síce nevidno, ale Machový vodopád je naozaj obrastený machom.
Vravím vám. Musím si ho vyfotiť z každej strany. Tentoraz aj s hubou ktorá vyrástla na kmeni starého stromu.
Vychádzame z rokliny a ocitáme sa na lúke kde kedysi žily mnísi Kartuziáni. Práve oni na tomto úžasnom a neprístupnom mieste vybudovali kláštor. Do dnešných dní sa z kláštora zachovali len ruiny. Avšak každé leto sem prichádzajú dobrovoľníci a kláštor pomocou starodávnych stavebných technik rekonštruujú. V Slovenskom raji som často a musím povedať, že Kláštorisko vďaka nim rastie doslova kameň po kameni.
Kláštor kartuziánov nebol prvou stavbou, ktorá bola na tomto mieste vybudovaná. Prvé osídlenie sa na tomto mieste datuje až do 11. storočia pred Kristom.
V 12. a 13. storočí obohnali osadu, ktorá tu bola vybudovaná hradbami. Tú rozšírili Spišský Sasi, ktorý sa na Spiši usadili.
Kláštorisko a opevnenie na ňom bolo mimoriadne dôležité počas vpádu tatárov v 13. storočí. Ľudia zo širokého okolia našli na tomto mieste útočisko. V tom čase si tu ľudia z vďaky vybudovali drevený kostol.
Samotný vznik kartuziánskeho kláštora sa datuje na začiatok 14. storočia, po odchode tatárov.
V roku 1543 kláštor vyplienili lúpežný rytier Matej Bašo z Muránskeho hradu. Kláštor bol následne opustený a zo strategických dôvodov rozobratý.
Kláštorisko je pred nami a za ním sa vynímajú Vysoké Tatry. Mnísi vedeli kde kláštor postaviť. Takýto krásny výhľad nemá každý.
Takýto výhľad máme pri ceste naspäť na parkovisko. Nehovorte to nikomu, ale v tejto chvíli sme odbočili z turistického chodníku a vybrali sme sa dole storočí kartuziánskou cestou. Miestny ju dodnes využívajú a na Kláštorisko idú radšej po nej, ako po turistickej ceste.
Pri prechádzaní úzkou cestou si len predstavujem ako to tu asi vyzeralo kedysi, keď tadiaľto chodievali mnísi. Bolo to ich jediné spojenie s ostatným svetom.
Každý výlet má svoj začiatok aj koniec. My sme na konci tej dnešnej. Neviem čo mám na záver dodať. Hádam len, že bola to paráda.
Ďakujem